Každý raz začínal...
Celoslovenská literárna súťaž Let do vesmíru
Milý potomok
Volám sa Natália Olokaša. Mám 34 rokov. Píšem tento list pre moje deti, vnúčatá a všetkých mojich potomkov. List bude o dobe počas môjho života. Moja babička tak isto napísala takýto list, v ktorom opisuje dobu počas jej života. Je to zvyk našej rodiny a som na to hrdá. Odovzdávame si takto súkromne aj to, čo by sa možno nemuseli dozvedieť ostatní. Som vnučka Annamárie Kužmovej. Moja milovaná babička mi, keď ešte žila, rozprávala rozprávky, do ktorých často zakomponovala aj skutočné udalosti.
Doba, v ktorej žijem ja, je veľmi odlišná od tej, v ktorej žila moja babička. Veľa vecí z jej doby zaniklo, zabudlo sa na ne, zničilo sa. Zbúrali sa budovy a nahradili sa parkami, v ktorých sú vzduchové bubliny - obydlia ľudí. Dnešná doba je príliš moderná na to, aby ju ešte moja babička chápala.
Organizácie na záchranu ľudstva pred “Pádom Zeme“ sa pokúšajú nájsť novú alternatívu na pobyt a život aj v iných galaxiách. V roku 2098 sa objavila planéta s iným životom, ako je na Zemi. Objavila ju sonda, ktorá bola vyslaná do vesmíru ešte v roku 2018. Trvalo 80 rokov, kým sonda priletela do galaxie, kde je planéta Exevobru. Je to malá planéta. Jeden základný rozdiel medzi nami ľuďmi a nigrismi , z Exevobru, je ten, že oni nemôžu žiť na svetle. Bez dlhodobého nedostatku tmy zomierajú. Ich planéta sa neotáča okolo vlastnej osi, iba okolo hviezdy, ktorá sa nazýva Ira. Všetci nigrisovia žijú na tmavej strane Exevobru. Sú zvlášť inteligentní, ale rozprávajú jazykom, ktorý sa doteraz nikomu nepodarilo rozlúštiť. Podobajú sa nám ľuďom, lenže sú bieli a veľkým kontrastom na ich tvári sú čierne oči, ktoré akoby vám videli až do duše.
Ďalšou zaujímavosťou, ktorá je na svete ešte len pár rokov, sú zvláštne gravitačné polia, ktoré priťahujú toxické látky. Sú umiestnené nad atmosférou Zeme. Vlády celého sveta sa zhodli na tom, že by sa Zem mala zbaviť toxických látok, a tak vložili peniaze do výskumu na vytvorenie týchto gravitačných gúľ. Každý svetadiel má presne vypočítané intervaly, v ktorých môže pomocou špeciálnej rakety vyviezť toxický odpad k nim. Pri určitom množstve sa musia tieto gule posunúť ďalej, aby nespôsobili výkyv zemegule.
Lety do vesmíru sú teraz také zvyčajné ako jazda na cykloaute.
Momentálne sa na Zemi na písanie už nepoužíva papier, na aký ešte písali aj moji rodičia. Používajú sa špeciálne elektronické látky, na ktoré sa zaznamenávajú informácie, myšlienky, emócie. Je to taký skladateľný počítač, mobil, mp3 prehrávač v jednom. Jednoducho si ho len poskladáte do vrecka. Ľudia majú už len svoje vlastné zásoby papiera. Ja som jedna z mála tých, ktorí ešte na papier píšu. Samotný písaný text už takmer zanikol. Budem sa snažiť, aby tento nedostatok vás, mojich potomkov nezastihol, a budem odovzdávať zvyky aj ďalším generáciám. Tak isto aj písanie listov. Mám zbierku takýchto listov. Tieto listy sa v našej rodine píšu od roku 1916. Túto tradíciu založila moja praprapra...babička. Listiny sú uložené v rodinnom trezore, pretože už teraz sú veľmi vzácne. Prvý list je písaný na pergamene, v dnešnej dobe veľmi vzácnom materiáli.
Lúčim sa s Tebou, milý čitateľ. S Tebou, ktorý si sa rozhodol tento list čítať. Dúfam, že zvyky tejto rodiny nezavrhneš a budeš v nich pokračovať. Som rada, že som jedna z tých, ktorá túto tradíciu dodržala a týmto listom odovzdala štafetu.
STRATENÁ PYRAMÍDA V EGYPTE
Lejlu čakalo ďalšie dobrodružstvo. Rýchlym krokom prechádzala prašnými uličkami veľkého Egypta a hľadala, či neuvidí obrysy budovy múzea, v ktorom pracoval jej otec. Obchádzala ľudí a hlavne sa vyhýbala miestnym obchodníkom, ktorí striehli na nešťastníkov, čo zablúdili pohľadom na lesklý tovar.
Predrala sa poslednou zákrutou uličky, až sa dostala na veľké námestie obklopené budovami a stánkami s ďalšími dotieravými obchodníkmi. Odtiaľto sa človek dostal tam, kam potreboval. Námestie bolo vydláždené starými popraskanými kachličkami, ktoré pod vrstvou prachu ukrývali svoje farebné ornamenty. V strede vydláždeného námestia stála veľká fontána, ktorá však kvôli nepretržitému suchu a zanesenému prachu nefungovala. Námestie zdobili palmy a iné nezvyčajné rastliny zasadené v črepníkoch. Prostredie dotvárala príjemná exotická hudba, ktorú bolo počuť aj cez dav ľudí. Tých tu bolo ako každý deň veľa, hlavne kvôli trhom s jedlom. Budova, do ktorej potrebovala vojsť stála vpravo, stará, zničená a zapadnutá medzi väčšími budovami. Jej otec už na ňu určite nedočkavo čakal. Okrem toho, že zastával post riaditeľa múzea, bol aj archeológom, ktorý pracoval v tejto dobe na vykopávkach. Cez list, ktorý Lejla dostala, sa dozvedela, že pôjde o niečo zaujímavé. Vyšla po kamenných schodoch a potiahla za kľučku, ktorej zlatá farba už dávno nežiarila.
Vnútri už nebolo tak horúco ako vonku. Čierne kučeravé vlasy sa jej od horúčavy lepili na čelo, ale postupne ju ovanul chladný vzduch, vďaka ktorému sa cítila lepšie. Nachádzala sa vo veľkej hale s rôznymi archeologickými predmetmi. Hneď vedľa dverí bola pokladňa. Sedela v nej znudená pokladníčka a čmárala si perom niečo do notesa, ktorý bol jej jedinou zábavou. Z haly sa dalo ísť buď doprava, doľava alebo na poschodie. Pracovňa jej otca bola na poschodí, preto sa vybrala hore. Poschodie sa začínalo veľkou halou, pozdĺž ktorej stien sa tiahlo niekoľko dverí vedúcich do ďalších častí múzea. Lejla podišla ku jedným z týchto dverí a zaklopala.
„Vstúpte!“ ozvalo sa tlmene zvnútra. Lejla vošla. V kresle zbadala prešediveného muža, jej otca, ako sa hrabe v slušnej kôpke papierov na stole pred sebou. „Ahoj Lejla! Konečne si tu!“ privítal ju jej otec a ukázal na kreslo pred stolom. Sadla si. „Takže, ako som ti napísal v liste,“ usmial sa a nedočkavo pokračoval, „našlo sa niečo, čo by ťa zaujímalo. Pamätáš si na tie zvitky pergamenov, v ktorých sa píše o nejakej starodávnej stratenej pyramíde? Písalo sa tam, že sa nachádza niekde blízko Cheopsovej pyramídy. Spolu s celým tímom sme to prešli. Nič!“ rýchlo je hovoril a pritom podával fotografie . „A čo to má spoločné stým čo si mi napísal v liste?“ zamyslene si prezerala Lejla fotky a občas pozrela na otca. „No a tu je pointa! Prišli sme na to, že pyramída možno nikdy nebola na povrchu! Vždy sme si mylne vykladali tento hieroglyf!“ vzrušene ukazoval prstom na jeden z obrázkov. „No a ďalej?“ Lejle začalo iskriť v očiach. „Od vtedy máme len šťastenu za chrbtom. Predvčerom jeden z našich ľudí mal prestávku. Potreboval niekde ísť, keď mu do cesty vošiel nejaký kameň, nevšimol si ho, zakopol a spadol. Ani sa nestihol postaviť a pred ním sa začal prepadávať piesok a vysunuli schody. Nechápem ako, ale on si počas prestávky našiel spúšťací mechanizmus! Hneď mal vyšší plat!“ celý nadšený vyskočil z kresla, „Rozhodol som sa že to treba prehľadať. A na to si najlepšia ty!“ „To vážne?“ tešila sa Lejla s ním. „No, áno, ale nie sama, musíš tam ísť s niekým,“ povedal, načo sa ozvalo zaklopanie a dovnútra vošiel opálený muž s hnedými vlasmi.
„Lejla, pôjdeš tam so svojím bývalým spolužiakom Edgardom, s ktorým si študovala archeológiu. Spolu to prehľadáte a podáte informácie. A pripravte sa dnes, pretože vyrážate už zajtra,“ spresnil otec a podal im papiere s informáciami o mieste.
Ďalší deň bol sparnejší ako ten predchádzajúci. No, tak sa to zdalo aspoň Lejle. Viezla sa spolu s otcom a Edgardom vo veľkom zelenom džípe, ktorý patril múzeu. Vietor jej kvôli rýchlosti rozfúkal vlasy, preto si ich radšej zviazala do gumičky. Sedela vzadu, pretože jej otec šoféroval a Edgard sedel vedľa jej otca. Hnali sa púštnou cestou na miesto, kde sa malo nachádzať nálezisko. Cesta netrvala dlho. Otec zaparkoval džíp a Lejla už nedočkavo vybehla z auta a ponáhľala sa na miesto, o ktorom si prečítala v papieroch od otca. Prechádzala medzi rôznymi stanmi obchádzajúc ľudí okolo nej.
„Slečna, máte povolenie tu byť?“ zastavil a vyštekol na ňu nejaký počernejší muž v arabčine. „Nechaj ju tak Leo. Je to moja dcéra, o ktorej som hovoril. Pôjde to prehľadať aj s týmto mladým mužom vedľa mňa,“ stihol ju dobehnúť jej otec aj s Edgardom a vysvetľoval svojmu pracovníkovi, ktorý si neodpustil svoj podozrievavý pohľad na Lejlu. Pustil ich, hlavne kvôli faktu, že Lejlin otec bol jeho zamestnávateľom. Ku schodom, o ktorých sa rozprávali už včera, išli spolu. „Tak, tu to je.“ ukázal na miesto, z ktorého trčali dve sochy. Medzi sochami bola veľká diera v tvare obdĺžnika, kde bolo vidno schody pokračujúce ďalej do vnútra zeme. Lejla si začala obzerať zdobené sochy, z ktorých každej niečo chýbalo. Tam kde mali sochy nohy, začala spleť hieroglyfov a pokračovala ďalej po schodoch dole. „Takže, dávam vám vysielačky, aby som vedel čo sa deje tam dole. Zoberiete si so sebou fakle a pravdaže aj batohy. Hlavne, dajte na seba pozor.“ robil si o nich starosti Lejlin otec. „Nerobte si o nás starosti pán Tomb. My to zvládneme,“ upokojoval Edgard Lejlinho otca. „Tak my ideme. Zatiaľ,“ rozlúčila sa Lejla s otcom a kývla na Edgarda, „Ideme.“
Chodba bola úzka, tmavá a pokračovala ďalej, stále viac a viac do vnútra. Prechádzaťňou mohli len za sebou. Všade okolo bol prach a ťažko sa dýchalo. „No, zatiaľ to nevyzerá zaujímavo,“ poznamenala Lejla a pokračovala ďalej v ceste. Netušila, ako dlho už išli, ale jej sa to zdalo, ako celá večnosť. Ako prechádzali ďalej, cesta sa postupne rozširovala a už ani neklesala. Nakoniec sa dostali do veľkej miestnosti kde sa cesta rozchádzala.
„A teraz? Čo?“ spýtavo sa pozrela na Edgarda, či nemá nejaké riešenie. Edgard chvíľu rozmýšľal a pozeral z jednej chodby na druhú. „Tak, asi sa budeme musieť rozdeliť. Ty pôjdeš vľavo a ja vpravo dobre? Ak by sa niečo stalo tak máme vysielačky,“ rozhodol Edgard a vybral sa chodbou vpravo. „Fajn,“ súhlasila Lejla a vydala sa vľavo. Lejle sa cesta zdala rovnaká. Nič sa nezmenilo. Už ju to nebavilo. Možno keby sa vydala Edgardovou cestou, tak by to bolo zaujímavejšie. Zatáčka vľavo, zatáčka vpravo, rovno a potom znovu ďalšia zatáčka. Takto by to mohlo pokračovať aj do nekonečna. Avšak odrazu, ako tak kráčala a myslela si, že táto chodba nemá konca kraja zbadala, že sa cesta končí. „No super. Musím sa vrátiť.“ povzdychla si a chcela ešte zistiťči cesta náhodou nepokračuje. Zrazu však zakopla, spadla a cítila ako pod ňou klesla nejaká kachlička .
„Do kelu,“ stihla ešte zanadávať pred tým, ako sa steny začali triasť a nastal strašný hluk. Rýchlo sa pritlačila k stene, aby ju nezasiahli kamene, ktoré sa zrútili potom, čo sa jej podarilo spustiť pohyblivou kachličkou pascu. Kamene zasypali celú chodbu, čiže späť sa dostať nemohla. Hľadala vysielačku, ale asi jej medzitým vypadla a zostala zasypaná pod kameňmi.
„Mysli, Lejla, mysli,“ rozmýšľala nahlas, pričom si začala obzerať priestor, v ktorom zostala uväznená. Nikde nenašla žiadnu chodbičku ani štrbinku, ktorá by naznačovala, že cesta pokračuje.
„Je to beznádejné. Asi tu zahyniem,“ vzdychla si Lejla a tresla päsťou do steny, pričom sa ozval dutý zvuk. To ju zaujalo. Začala vyklepkávať po stene s väčšou nádejou.Žeby falošná stena? Mozog jej pracoval na plné obrátky. Nemám potrebný nastroj na vyrazenie steny. Počkať! Mám! Dostala nápad, ktorý ihneď zrealizovala. Pokúšala sa nohou rozbiť stenu. Po niekoľkých pokusoch sa jej to podarilo a stena sa rozpadla. Voda! Prekvapene pozerala na riečku, ktorá sa nachádzala za stenou. Prúd bol dosť silný, stačilo by pošmyknúť sa a už by ju to stiahlo do neznáma. Ale čo osud nechcel, Lejla sa naklonila viac ako mohla, stratila rovnováhu a skotúľala sa do studenej a tmavej vody. Prúd ju okamžite odnášal preč a ona chvíľu dezorientovane lapala po dychu, pričom sa jej podarilo vypiť dosť z tejto neznámej vody. Odrazu si však uvedomila, že letí vo vzduchu a rýchlo pochopila, že riečka sa končila vodopádom do hlbokého jazierka. Pocítila štipľavú bolesť na chrbte, ktorá nastala po prudkom dopade na hladinu vody. Skoro by stratila aj vedomie, ale mala našťastie v sebe ešte toľko síl, aby vyplávala na povrch. To, čo však uvidela po vyplávaní a dlhom nádychu, bolo neuveriteľné a nútilo jej vrátiť silu, ktorú jej zobrala cesta kanálom. Niečo také ešte nikdy nevidela. Pozerala sa na obrovskú jaskyňu, po ktorej stenách tiekli prúdy vody a končili v umelo vytvorenom jazierku, v ktorom práve teraz plávala. Všade bola zeleň a kvitli tu rastliny. No zo všetkého najviac ju očarila nie voda, ani rastliny, ale obrovská pyramída, ktorá sa nachádzala v strede, a ktorú obkolesovalo toto jazierko. Všimla si aj obrovskú bránu, ktorá slúžila ako otvor do pyramídy. Pozdĺž brány sa tiahol rad vysokých sôch zarastených rastlinami. Nemusela ani používať fakľu, pretože svetlo odkiaľsi prichádzalo samo.
„Tak keď toto uvidí otec...“ vyjavene pozerala na túto nezvyčajnú krásu. No zrazu ju vyrušil zo zamyslenia malý detail.
„Ale ako sa dostanem na cestu?“ pýtala sa sama seba Lejla, pretože si všimla, že voda za niekoľko tisícročí klesla o meter a s nedostatkom síl by teraz ťažko niekde liezla. Ešteže si ráno pripla hák k opasku. Skoro by zabudla. Nahmatala pod vodou na svojom opasku hák a pokúsila sa ho vystreliť na najbližší sochu, čo stála pri okraji jazierka. Na tretí pokus sa jej to podarilo, vďaka tvrdému výcviku, ktorý absolvovala. Hák sa zasekol a začal navíjať.. Keď už bola dole, začala si prezerať toto miesto s veľkým záujmom. Po istom čase bola už dostatočne nasýtená pohľadom, preto sa rozhodla pokračovať k pyramíde. Prešla cez bránu dovnútra, hľadiac na starodávne múry a steny popísané hieroglyfmi. Táto pyramída nebola taká, ako ostatné. Bola v niečom rozdielna. Prešla do krátkej chodbičky, ktorá končila v obrovskej miestnosti. Hneď ako vošla, v miestnosti sa rozsvietilo, a ona si mohla všimnúť obrovské sochy, po strop zarastené rastlinami. V strede však stálo niečo, čo ju zaujalo zo všetkého najviac. Bol tam pozlátený stojan, na ktorom bola položená malá zlatá truhlička zdobená hieroglyfmi.
Ten, kto sa pokúsi znesvätiť toto miesto, bude kruto potrestaný hnevom bohov. Úspešne vylúštila Lejla z truhličky na boku. Nie raz sa už presvedčila, že nápisy neklamú. Podišla k nej, už si ju chcela pozrieť zblízka, keď ju zrazu niečo vyrušilo.„Á Lejla, ja som si myslel, že si mŕtva. Aká škoda,“ mieril na ňu pištoľou Edgard, a so zlovestným leskom v očiach sa pomaly približoval k nej. „Edgard? O čom to hovoríš? To nie je možné. Ty...nie si taký.“ šokovane hľadela Lejla na človeka, o ktorom si vždy myslela, že nie je schopný ublížiť ani muche. „No, tak po rokoch strávených v tieni osoby, ktorá bola vždy stredobodom pozornosti ma to prestalo baviť, byť niekým, kým som vlastne nebol. Vždy si všetku smotanu zlízala ty. Ale neboj sa, nielen z tých dôvodov som ťa chcel zabiť a všetku slávu získať pre seba. Chcel som na tom aj zarobiť. Myslíš, že ak by som našiel poklad, priskočil by som za tvojím tatkom a všetko pekne dal pre jeho múzeum? Nie, jednoducho by som zdrhol a on by si myslel, že sme tu spolu zostali uväznení a on stratil svoju milovanú dcéru a jej drahého kamaráta. Škoda, že plán A nevyšiel podľa mojich predstáv a ty si nezostala pričapená pod hromadou skál. Asi som si mal lepšie preštudovať mapu tohto miesta, ktorú som našiel medzi pergamenmi skôr, ako tvoj otec zistil, že tie pergameny sú cestou k tomuto miestu. Nevadí, aj plán B je dobrý. Jednoducho ťa zabijem touto zbraňou, ktorú mám ako poistku pre taký prípad ako teraz.“ diabolsky sa usmial a stál už pri nej.
„Veď sa môžeme ešte dohodnúť...“ hľadala východisko Lejla. „Ale ja sa nechcem dohodnúť! Najprv si zoberiem túto škatuľu a potom ťa nechám tu, mŕtvu,“ pokračoval a už sa aj naťahoval za truhličkou. „Počkaj!“ nestihla ho Lejla upozorniť, bolo neskoro. Edgard truhličku zobral a stalo sa to, čo bolo napísané na stojane. Všetko sa začalo triasť a padať. Edgard stratil pozornosť a Lejla to využila. Vykopla mu z ruky pištoľ, ktorá spadla niekde na druhý koniec miestnosti. Rýchlo utekala von z pyramídy.
„No počkaj!“ nazlostene za ňou utekal Edgard a pokúšal sa ju chytiť. Všetko okolo nich sa začalo rútiť. Taká krása, a kvôli chamtivému sebeckému hlupákovi navždy zapadne do zabudnutia. Cesta sa začala prepadávať. Lejla si musela dať pozor kam stúpi. Rýchlo skákala z jednej časti chodníku na druhý, keďže veľká časť sa už zrútila do bezodnej jamy pod ňou. Pred sebou zbadala schody, ktoré viedli k bráne s fakľami po stranách. Čakala ju posledná prekážka v podobe veľkej medzery medzi zničeným chodníkom a schodmi. Zrýchlila beh a pokúsila sa čo najďalej preskočiť. Našťastie sa jej to podarilo. Z chodníka za ňou sa odtrhol ďalší kus. Otočila sa. Edgard už nemal také veľké šťastie. Podarilo sa mu preskočiť, alepošmykol sa a zachytil sa len rukami o okraj schodov. Škatuľka, ktorú držal v jednej ruke mu na veľkú smolu vypadla z ruky pri pokusoch o zachytenie sa okraja. Otočil sa, aby zbadal ako padá dole do temnoty pod ním. Lejla zrazu nevedela, čo má urobiť. Chcela utiecť, ale chcela tiež svojmu bývalému kamarátovi pomôcť. Nakoniec sa rozhodla pre jeho záchranu. „Edgard, podaj mi ruku!“, vrhla sa Lejla k okraju schodiska a podávala Edgardovi ruku. „Nikdy! Radšej spadnem, zomriem a zhnijem ako by si mi mala ty pomôcť,“ nenávistne na ňu pozrel, pričom ho pomaly opúšťali sily tak, že sa už nedokázal dlho držať.
„No tak! Viem, že ma nemáš rád, dobre nenávidíš, ale ja ti chcem pomôcť. Nikdy som ti nechcela ublížiť. No tak, prosím! Chyť sa mojej ruky!“, prosebne sa mu pozrela do očí. Edgardovi sa zrazu prehnali hlavou všetky spomienky, ktoré sa spájali s Lejlou od ich spoločného detstva, až po školu, kde študovali archeológiu. Vždy mu pomohla. Bola s ním odmalička a vždy sa ho zastala. Tak to neznášal. Ale veď, snažila sa mu len pomôcť...
Nakoniec sa rozhodol. Keď sa už držal len jednou rukou okraja schodiska, chytil sa jej ruky. Pomaly ho vytiahla a obaja sa zvalili na zem. Edgard však rýchlo vstal a už utekal k východu.
„Prepáč Lejla, ale ak dobre vieš, tak ja tu nezostanem len tak, aby ma niekto potom chytil a odviezol do väzenia. Dúfam, že to chápeš,“ povedal jej a chcel sa už otočiť a ísť, keď ho zastavila ruka zabárajúca sa do jeho tváre.
„Tak, to by sme mali mať. Lejla si v poriadku?“ udrel Lejlin otec Edgarda päsťou do tváre a ponáhľal sa aj z jeho tímom k svojej dcére.
„Otec! No, to si naozaj nemusel...“ objímala ho už Lejla, pričom sa uškrnula nad nehybným Edgardovým telom, ktoré sa nachádzalo medzi dvoma ošetrovateľmi. Videla, ako jeho vždy rovný nos, je skrivený a začína puchnúť.
„Zaslúžil si to. Ohrozoval teba, ako vidím zničil hrobku a tým pádom stratil poklad a ešte po tom všetkom sa pokúsil ujsť. Ten hlupák ešte aj zabudol, že som mu dal vysielačku, takže všetko čo povedal od vtedy, čo ste vošli do hrobky, som počul,“ smutne sa pozrel do Lejliných očí a pritom ukazoval na spúšť, ktorá tu zostala ako následok hlúpeho vyčíňania Edgarda.
„No, vyzerá to tak, že tajomstvo tejto hrobky sa už nedozvieme,“ usúdila Lejla sklamane a prebehla pohľadom po jame, ktorá tu zostala namiesto chodníka. Pozrela sa ešte raz na toto krásne miesto, predtým ako ju začal ošetrovať tím lekárov. Vchod do pyramídy bol zavalený a väčšina sôch popadala a rozbila sa na niekoľko kusov
„Ďalšie dobrodružstvo je u konca. Ale nebuď nešťastná, určite príde ďalšie. Zaujímavejšie,“ pokúsil sa jej otec s nádejou v hlase zdvihnúť náladu. „V to verím aj ja,“ usmiala sa naňho a už rozmýšľala nad ďalším dobrodružstvom, „Hm...a čo tak zobrať pre zmenu dovolenku a odísť na niekoľko týždňov do Peru?“.
Katarína Onačillová - čestné uznanie
Dvojtváry Debussy
Mike sedel vo svojom pohodlnom čiernom koženom kresle a jeho pohľad z času- načas zaletel k dverám. Po dlhej dobe bol opäť raz vo svojej dávnej detskej izbe, v dome svojich rodičov.
Takmer nič sa tu nezmenilo. Sklenená vitrínka so všetkými jeho oceneniami a vyznamenaniami stála nepohnuto pri elektrickom krbe. Na ňom, v rámčekoch tých najrôznejších tvarov, spočívali nespočetné fotky, z ktorých sa naňho usmievala jeho vlastná tvár a poväčšine ešte aj nejaká iná.
Bezpochyby môžeme povedať, že verne odzrkadľovali jeho mladosť. Šťastnú a bezstarostnú, vyplnenú tými najneuveriteľnejšími zážitkami a skúsenosťami. Také bolo detstvo i celý doterajší život Mika Whitneyho až do dnešného dňa.
Vstal, podišiel k oknu a otvoril ho, aby vpustil dnu svieži jarný vzduch, presýtený sladkastou vôňou rozkvitajúcich stromov. Omámene sa oprel o podokenicu a nechal vánok pohrávať sa s jeho hnedou ofinou. Pozoroval ľudí, nadšene sa rozhliadal po okolí a zisťoval, že ho toto mesto fascinuje stále tak veľmi ako kedysi.
Oxford zbožňoval. Každé zákutie mestečka mu čosi pripomínalo, a keď túto spleť zákutí pospájal do jednej veľkej, tvorila dvadsať bezchybných rokov jeho života.
,,Ach, koľké to mám šťastie!“ premýšľal. ,,A dnes, konečne po toľkých rokoch, v deň svojich dvadsiatych narodenín, sa stanem riaditeľom našej rodinnej spoločnosti...“ A v tom okamihu zaklopala na dvere čiasi ruka a dnu sa vovalili s veľkým hurhajom dvaja ľudia- Mikov otec a jeho matka.
Mika to razom vytrhlo z jeho spomienok. Tak sa naľakal, že sa mu lakeť šmykol po podokenici a vrazil ním do rámu okna, až to zadunelo.
,,Prekvapeniééé!“ kričali dvaja samozvaní hostia, kým Mike od bolesti odušu nadával a šúchal si boľavý lakeť.
,,Mike! Si vporiadku?“ zvolala jeho matka, keď si všimla, čo sa stalo. ,,To bol otcov nápad, takto ťa vystrašiť,“ dodala a vrhla vyčítavý pohľad na svojho manžela.
Mikov otec bol povestný vtipkár. Nikdy si nenechal ujsť príležitosť niekoho podpichnúť, alebo ho len tak, ako teraz Mika, zo žartu na smrť vystrašiť. Jeho výstrelky však boli smiešne len vtedy, ak ste ich terčom neboli práve vy. A Mike to dobre vedel.
,,Nič mi nie je. Moja chyba. Mohol som od teba čakať čosi podobné,“ odvetil Mike a uprel nahnevaný pohľad na otca.
,,Mrzí ma to,“ ťahavým tónom sa ospravedlnil otec, hoci v jeho očiach bolo vidieť šibalské ohníčky.
,,Stalo sa,“ pokrčiac plecami zašomral Mike.
,,Takže mi to nevyčítaš?“
,,Samozrejme, že nie.“
,,Aspoň vieme, že náš syn nie je žiadna chudorľavá cintľavka, však?“ zasmial sa otec a postrapatil Mikove vlasy.
,,Hej, to je od vás milé, že si to myslíte. Zrejme...“
,,Ale no tak, Mike, Nenecháš si predsa tento výnimočný deň pokaziť takou maličkosťou, však nie?“ spýtala sa ho matka.
,,To rozhodne nie,“ pousmial sa na ňu Mike.
,,Tak sa pozrime na toho nášho oslávenca!“ zvolala šťastne Mikova matka. Schytila Mikovu ruku a začala mu ňou energicky triasť pričom rapotala: ,,Milý Mike, prajem ti všetko najlepšie...“
Mike však jej ďalšie slová nevnímal. V duchu sa mu totiž začal odvíjať celkom iný príbeh...
,,Už o malú chvíľu. O pár sekúnd sa stanem novým riaditeľom spoločnosti! A...No tak mami...,“ hovoril si v duchu a žiaril očakávaním. ,,Mám ťa rád, ale už by sa patrilo skončiť.“
Matka mu nakoniec darovala ručne pletený sivý pulóver a drahú bonboniéru. V očiach sa jej pri pohľade na syna zaleskli slzy. On ju vďačne pobozkal na líce a teraz už jeho pohľad patril jedine otcovi.
Ten k nemu pomaly pristúpil. Pevne mu stisol dlaň a dôkladne začal vyberať slová:,, Tak, Mike. Vieš, že ťa mám rád. A keďže si môj jediný syn, do tvojich rúk zverujem to najcennejšie, čo mám. Samozrejme, okrem vás,“ povedal a pritom vytiahol spoza chrbta mierne podlhovastý, v papieri zabalený darček. Opatrne vložil dar do Mikových rúk, roztrasených od toľkého očakávania.
,,Och, oci, taký som ti vďačný!“ zvolal, keď sa mu balíček bezpečne ocitol v jeho náručí.
Teraz už netajil svoje napätie. Žeby sa predsa len dočkal toho, po čom mu srdce tak dlho prahlo?
S opatrnosťou rozviazal mašľu na vrchnej strane balíka. Začal strhávať pásku po jeho obvode. Až napokon roztvoril baliaci papier a našiel pod ním otcovo obľúbené cédečko Debussyho!
Mike sa dlhú chvíľu nezmohol na slovo. Otec si z neho zasa vystrelil! Jeho sen o tom, že bude riaditeľom firmy, sa v momente rozplynul. Ako mu to mohol urobiť?! Po tom všetkom, čo preňho urobil on?!
,,A-ko-si-to-...“ pomaly slabikoval Mike, vrhnúc na otca pohľad plný neskrývanej nenávisti, no hlas sa mu v polovici vety zlomil a ďalej pokračovať už jednoducho nemohol. V hrdle mu navrela hrča a do očí sa mu začali tisnúť slzy zlosti.
,,Prekvapený? Šťastný? Vedel som, že budeš!“ zvolal otec, ktorý si jeho výraz očividne zle vysvetlil.
,,Idem sa prejsť. Prišlo mi zle,“ odsekol Mike a hlava mu šla puknúť od potláčanej zlosti. Šklbnutím otvoril dvere a vybehol do šera historických uličiek Oxfordu.
,,Nechceš si ho istotne najskôr vypočuť?“ volal za ním otec.
,,Nie,“ zasyčal Mike.
,,Okej, tak si ho určite vypočujeme spolu, keď sa vrátiš,“ zakričal za ním otec.
Mike sa však nevrátil. Neprišiel večer ani deň potom, ani ten ďalší... Odišiel z Oxfordu do svojho maliarskeho ateliéru v Bristole a zaprisahal sa, že rodičov už tak skoro nenavštívi.
Cédečko od rodičov chcel pôvodne zahodiť, no potom si uvedomil, že tú hudbu má vlastne rád. Zároveň by ale nezniesol, aby mu každú chvíľu pripomínala jeho najhoršie narodeniny. A tak to vyriešil tak, že cédečko založil za stojan s ostatnými a dbal na to, aby spoza neho nevytŕčal čo i len okraj cédečka.
Po troch týždňoch sa ozval matke, no tá, keď začala spomínať otca a prosiť Mika, nech ju to nechá všetko vysvetliť, stratil trpezlivosť aj s ňou.
Rodičia sa s ním naďalej neoblomne pokúšali nadviazať akýkoľvek kontakt, no Mike sa zanovito neozýval.
,,Teraz musím vydržať,“ hovoril si vždy, keď mu rodičia klopali na dvere zamknutého apartmánu a prosili ho, aby ich vpustil dnu.
,,Ja to viac nebudem trpieť,“ hundral si popod nos, keď sa displej jeho mobilu rozsvietil a zjavilo sa na ňom otcovo meno. ,,Stačilo! Tie jeho srandičky musí niekto zastaviť!“
Od oného osudného dňa uplynulo sedem rokov. Vo vzťahu Mika k rodičom sa nič nezmenilo. Za tých sedem rokov sa však stihol oženiť. Manželke nikdy nepovedal, prečo sa nestýka s rodičmi.
Až jedného dňa prišla jeho žena so slovami: ,,Aha, Mike, čo som našla! Bolo spadnuté za stojanom! Perfektné, nie? Vieš kto to je? Debussy! Už si zrejme aj zabudol, že si ho kúpil, mám pravdu?“ a ukázala vytešene Mikovi cédečko. Presne to cédečko, ktoré bolo príčinou všetkých tých sporov.
,,Nie, nezabudol, drahá. Bolo tam práve preto, aby si ho ty nemohla tak ľahko nájsť a ja, aby som naňho mohol zabudnúť,“ prebleslo Mikovi mysľou.
Namiesto toho zaklamal: ,,Och, nie, viem, že tam bolo. Dal som ho ta, lebo sa mi nepáčilo.“
,,Ako sa ti nemohlo páčiť? Veď to je Debussy! Jeho hudba je božská!“ ohromene naňho vyvalila oči manželka.
,,Podľa mňa nie je,“ stroho odvetil Mike, hoci vedel, že bola.
,,Žartuješ? Počul si to vôbec? Počkaj, pustím ti jednu skladbu. To sa ti jednoducho musí páčiť!“
,,Nie. Odlož to.“
,,Ale, no tak, len jedna skladba! Keď sa ti nebude páčiť, vypnem to a opäť dám cédečko za stojan. Sľubujem.“
,,Tak fajn,“ nakoniec nevoľky pristal Mike. ,,Podaj mi ho, prosím, dám ho do prehrávača sám.“
,,Ako chceš,“ veselo mu povedala manželka a podala mu cédečko.
Mike zvraštil tvár, keď uvidel obal cédečka. Vybral ho z obalu, vložil do prehrávača, zapol prvú skladbu a naoko pohodlne sa usadil na gauč, hneď vedľa svojej ženy. V skutočnosti však napäto očakával, kedy sa ozvú prvé lahodné tóny klavíra, no žiadne neprichádzali. Keďže Mike toto cédečko počul minimálne stokrát, keď ešte žil u svojich rodičov, s istotou vedel, že skladba sa už mala začať. A tak vstal, aby zistil čo je na príčine, že nehrá.
Avšak na polceste sa z prehrávača ozvalo čudné zapraskanie a tesne za ním nasledoval hlasný smiech. Mike vypleštil oči a neveriaco civel na prehrávač. Ten smiech poznal. A s určitosťou vedel, že nepatrí Debussymu. Toto totiž vôbec nebolo cédečko s Debussym. Bol to smiech jeho otca.
Keď smiech ustal, z prehrávača sa ozval hlas Mikovho otca.
,,Milý Mike,“ povedal otcov hlas. ,,Bol som len zvedavý, ako sa zatváriš, keď ti dám k tvojim narodeninám práve toto. Určite viem, že sa nezosypeš, ako by dopadli zrejme mnohí, ak by zistili, že namiesto vytúženej zmluvy o prevode firmy na nich by dostali cédečko s Debussym. Pretože ty si vážiš hlavne iné hodnoty. Vieš, že ja si na takéto precítené príhovory príliš nepotrpím, a tak to skrátim. S tvojou matkou sme na teba nesmierne hrdí, ale to ty iste vieš. A preto ti v tejto chvíli, v deň tvojich dvadsiatych narodenín oznamujem, že sa stávaš novým riaditeľom našej rodinnej firmy. Ja som ju zdedil po svojom otcovi a teraz ju ja odovzdávam tebe, pretože viem, že v tvojich rukách sa jej bude dariť najlepšie. Zmluvu o prevode oficiálne podpíšeme v pondelok. Máme ťa radi.“ A hlas stíchol.
Mike a jeho manželka hodnú chvíľu tupo civeli na prehrávač. Mike od prekvapenia a jeho manželka od dojatia. A práve ona sa ako prvá zmohla na slovo.
,,Mike Whitney, povieš mi konečne, prečo sa nerozprávaš so svojimi rodičmi?!“ vyhŕkla. ,,Veď oni ťa majú radšej ako hocičo iné na svete! Alebo sa mýlim?“
Mike jej neodpovedal. V chvate strhol z vešiaka kabát, otvoril dvere atetiéra ani sa ich nepokúšal zavrieť a vybehol do tmy.
Katarína Onačillová - čestné uznanie
Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko
CHOĎTE DO HÁJA
ALEBO
NIE JE HÁJ AKO HÁJ
Pred pár rokmi, nepamätám sa kedy presne, ma moja staršia sestra z ničoho- nič zasiahla odporúčaním- CHOĎ DO HÁJA!
Nastalo krátke ticho, počas ktorého som uvažovala, prečo mi bezdôvodne nadáva. Avšak sestra ešte pokračovala. Vraj ona tam už bola a je tam perfektne. Po týchto slovách som opäť raz (ako už po mnohokrát) začala uvažovať o jej duševnom zdraví.
Všetko však nakoniec dopadlo dobre. Vysvitlo, že Háj je malá dedinka ležiaca na dotyku Slovenského krasu a Košickej kotliny.
Keď som sa to dozvedela, nedalo mi nezasmiať sa. Bežný smrteľník predsa v hovorenej reči nerozpozná, o aký Háj (háj) ide. Aj v takýchto pohnutých okamihoch sa prejavuje mnohotvárnosť našej ľubozvučnej (a niekedy aj pekne zákernej) slovenčiny.
Krátko po tomto zistení mi nedalo a prehovorila som rodičov, aby sme sa tam v jedno pekné slnečné letné poludnie vybrali.
Prvé, čo upútalo moju pozornosť pri vstupe do dedinky, bola vyše desať metrov vysoká socha anjela s jediným krídlom. Všade navôkol vládlo zarážajúce ticho, do ktorého občas zacvrlikal nejaký svrček.
Spočiatku sme hodnú chvíľu kráčali do kopca. Občas sa pri nás pristavili ľudia z tejto dedinky a s radosťou sa podujali sprevádzať nás. A potom, keď sa začal chodník zrazu prudko zvažovať dolu, sa pred nami objavila tá najkrajšia scenéria, akú si dokážete predstaviť.
Ocitli sme sa v nádhernom údolí, prežiarenom slnečným jasom, ktorý sem dopadal pomedzi vrcholky stromov a osvetľoval ten najkrajší skvost tohto čarokrásneho miesta- Hájske vodopády. Stačil jediný pohľad na ne, aby si vás ich hypnotizujúca sila podmanila.
Bolo príjemné len tak tam sedieť a sledovať stekajúcu vodu, ktorá sa dolu zlievala do potôčika. Vtedy som mala pocit, akoby sa čas na tomto mieste zastavil.
Neskôr, keď sme už boli na ceste domov, som z okna sledovala okolitú krajinku, ktorá hýrila všetkými možnými aj nemožnými farbami zapadajúceho slnka.
A práve v tom okamihu som si uvedomila, prečo som rada, že žijem práve tu- na Slovensku. Som tu rada hlavne pre to množstvo ochotných ľudí a nádherných miest, ktoré tu nachádzam každý deň, a práve preto jednoducho musím byť hrdá na to, že ja som tu doma.
Cenná rada na záver: Ak vás niekto najbližšie pošle do HÁJA, je bezpečnejšie uistiť sa otázkou: ,,Kam ma to posielate?“ Predíde sa tak zbytočným nedorozumeniam.
CENA ANDREJA CHUDOBU
Každá súťaž musí mať svojho víťaza. Nie inak tomu bolo v tohtoročnej súťaži Cena Andreja Chudobu, ktorej spoluorganizátorom bolo Ministerstvo školstva Slovenskej republiky. Ale málokedy sa v takýchto literárnych súťažiach vo vlastnej literárnej tvorbe stáva, aby sa na prvých miestach, spomedzi viac ako tristo účastníkov, umiestnili žiaci z rovnakej školy. Nám sa to však podarilo! Dňa 16.11. 2009 si 1. miesto z tejto celoštátnej súťaže odniesla žiačka našej školy Martina Kašelová z 2.B triedy a 3. miesto Katarína Onačillová z 2.C triedy. Obom gratulujeme a prajeme veľa tvorivých nápadov v ďalších súťažiach. Teraz máte aj vy možnosť prečítať si ich práce.
Martina Kašelová
Bez vetra sa ani lístok nepohne
Bolo upršané ráno. Nad san franciskou onkológiou sa tiahli mraky a kde-tu vykuklo slnko. Peter sa zobudil na pípanie strojov. S mrzutou tvárou sa obrátil na druhý bok. Človek by si myslel, že po toľkých mesiacoch strávených na tom istom nemocničnom lôžku si konečne zvykne. No na niečo také sa snáď ani zvyknúť nedá. Pomaly otvoril oči a rozhľadel sa po miestnosti. V kúte sedí zdravotná sestra Anna. Anna sa o Petra stará celé mesiace. Je to rozumné mladé dievča. Od začiatku mal Peter ku všetkému a ku všetkým na klinike odpor. Annu vždy vyhadzoval z izby a správal sa k nej odporne. Ona sa však nedala len tak ľahko odbiť ako všetky ostatné sestry . Petra prekvapovalo jej pohotové reagovanie na jeho nevľúdne slová. Vždy mu odpovedala vtipne, občas až sarkasticky, s úsmevom na perách. Podarilo sa jej ho dokonca niekoľkokrát rozosmiať, no keď si uvedomil, že ju vlastne nemá rád , zvážnel.
Hneď ako si Anna všimla, že jej pacient už nespí, podišla k oknu. ,,Dobré ráno! Túto noc ste sa určite vyspali výborne. Neboli žiadne komplikácie!´´ Peter na ňu bez slova pozeral. Celá žiarila. Odtiahla závesy na okne. ,,Dnes je krásny deň!´´ Peter sa s ňou málokedy rozprával, no teraz mu to nedalo. ,,Krásny deň? Je otrasne. V takom čase by som nevyhnal von ani psa!´´ povedal podráždene. ,,O čom to hovoríte?! Neviete, že takýto čas je ako stvorený na prechádzky? Teraz je najčistejší vzduch.´´ Otvorila okno a zhlboka sa nadýchla. ,,Cítite to? Úžasné...´´ Nikdy jej nevenoval pozornosť, no teraz bol ňou úplne zaujatý. Na chvíľu zatúžil vidieť svet jej očami. ,,Bohužiaľ, nevidím a necítim to, čo vy, ´´odvetil hlasom, aký u neho ešte nikdy nepočula. ,,A chceli by ste?´´ vyletelo z nej , no rýchlo to zahovorila. ,,Tak čo vy na to, pôjdeme sa prejsť? Ale najprv raňajky. Niet divu, že nevidíte to, čo ja. Veď ste už týždne poriadne nejedol. Musí sa vám zahmlievať pred očami!´´ Utrúsila Anna a položila pred Petra tácku s jedlom. On sa usmial a naozaj začal jesť . Anna neverila vlastným očiam, no aby si nič nevšimol, nadhodila: ,,Pripravím vám oblečenie. Dnes vyzeráte obzvlášť dobre. Videla som tu pár zachovalých dám. Možno by ste si mohli dohodnúť rande...´´ Patrik sa prvýkrát po dlhých mesiacoch z chuti zasmial.
Anna mu chcela ukázať tie najkrajšie zákutia v parku. Bez slova ho tlačila na vozíčku. ,,Kam to ideme?´´ vyhŕkol, celý nervózny z pohľadov ľudí. ,,Do raja.´´ usmiala sa Anna. ,,Žiaden raj neexistuje,´ ´pomyslel si. Keď tam dorazili, posadili sa na lavičku. ,,Vidíte, ten strom má sto rokov. Má také nezvyčajné listy... ,,Je to len strom a listy má ako všetky ostatné. Nechápem, čo vidíte.´´
,,Viete, niekedy sa nestačí pozerať očami. Musíte sa pozrieť srdcom.´´ Jej slová ostali v Petrovi stále znieť. ,,Zavrite oči. No tak, ak máme spolupracovať, musíme si dôverovať.´´ Poslúchol. ,,Musíte to cítiť ako tlkot srdca.´´ Peter sa rozplakal. Objala ho. ,,Plač je najlepší liek. Kým dokážeme plakať, nič nie je stratené, vždy je tu nádej. Zle je, až keď nedokážeme vyroniť ani slzičku. Nikto bez plaču nedokáže žiť, potrebujeme ho...´ ,,Prečo ma učíte žiť teraz, keď ja...´´ V ten deň strávili v parku štyri hodiny. Ďalšie dni tomu nebolo inak. Peter nechcel byť ani minútu bez nej. Celé dni sa rozprávali, smiali, plakali...
O mesiac neskôr bol Peter veľmi zoslabnutý a na hlave už nemal takmer ani jeden vlas. Nevládal sedieť, všetko ho bolelo. Anna pri ňom sedela celé dni. Bez slov mu hladkala ruku napichanú ihlami a hadičkami. Nasledujúcu noc nastali vážne komplikácie. Začal sa dusiť. Anna s trasúcimi prstami napúšťala infúzie a premáhala sa, aby sa nerozplakala. Celý čas si v duchu opakovala: ,,Bože, ešte nie. Dnes nie...´´ Na druhý deň celý svet obletela správa, že Peter prehráva boj so zákernou rakovinou a prežíva posledné minúty. Nič netušiaci Peter pod vplyvom silných opiových náplastí prespal ďalšie tri dni. Keď sa konečne prebral, Anny nebolo. Patrik si okamžite zavolal doktora a žiadal celú vec vysvetliť. Doktor mu oznámil, že Annu musel vyhodiť. Nevie sa, kto vypustil správu o jeho zdravotnom stave, no ona je hlavná podozrivá, pretože má najviac informácií. Peter prikázal, nech okamžite zavolajú Annu naspäť, inak ich zažaluje. ,,Viem, že to nebola ona. Ak máme spolupracovať, musíme si dôverovať.´´ opakoval so slzami v očiach.
Ešte v ten večer sa Anna vrátila naspäť. Potichu vošla do tmavej izby. V tom začala hrať hudba. ,,Vy nespíte?´´ Opýtala sa vzrušene. ,,Musím sa vám poďakovať. Ešte sa ma nikdy nikto takto nezastal. Ja.. ,,Vy sa chcete poďakovať mne?´´ Prerušil ju. ,,Vy ste mi v tú noc zachránili život. Dali ste mi nádej .Bez vás by som to už dávno vzdal. Konečne som našiel vnútorný pokoj. Teraz, nech už sa stane čokoľvek, som pripravený prijať to. A za to vďačím len vám. A neplačte. Neucítite vôňu tých krásnych kvetov.´´ Usmial sa a vytiahol kyticu ruží. Sedeli v objatí nehybne na posteli a plakali.
Katarína Onačillová
Výhra
Je zima. Zlatisté paprsky slnečných lúčov sa už dávno starostlivo ukryli pred hrozivým ľadovým vetrom, ktorý sa nepatrne prikradol a vytrhol hrejivé žezlo slnku. Zima so sebou priniesla aj bohatú snehovú prikrývku, ktorou potiahla inokedy zlatisté pšeničné polia. Tohto roku však bola mimoriadne štedrá. Snehová pokrývka siaha až do výšky okien drevených domcov, z ktorých pravidelne stúpajú kúdole sivého dymu. Krajina je zmenená na nepoznanie. Od domčekov vedú úzke cestičky, ktoré sú lemované mantinelmi zo snehu sťa labyrinty. Šindľové strechy by nemuseli vydržať nápor ťažkého snehu, a tak ho Trstenčania usilovne zhadzujú lopatami dolu. ..
Na hornom konci dediny stojí neveliká drevenica. Od ostatných sa ničím nelíši, iba čo jej obyvatelia- Žofčákovci, sú iní.
,, Pošli chlapcov po drevo, čoskoro sa nám minie,“ súri podchvíľou opitý starý Žofčák svoju manželku.
,, Neblázni, veď vonku mrzne!“ odvrkne mu Agnesa.
,,Vravím ti, pošli ich!“ okríkne ju.
,, Rozum ti zasa alkohol pomútil! Nehovoríš rozumne!“ skríkla Agnesa, no už sa poberá za synmi.
Vyšla z kuchyne a potichu vyšla hore schodmi tam, kde mali izbu. V duchu si pomyslela, že opäť robia iste niečo, čo nemajú. Mala pravdu. Len čo otvorila dvere izby a oni ju zbadali, naraz sa strhli. Všimla si, že starší syn- Matej, niečo zviera v rukách, ktoré mal skryté za chrbtom. Očividne maminu návštevu v ich izbe neočakával. No ona ani nechcela odhaliť ich tajomstvo.
,, Áno, mami?“ vysúkal zo seba mladší Tomáš.
,,Treba nanosiť drevo do piecky,“ odvetila matka a na čele sa jej zjavila zachmúrená vráska.
,,Ale veď sme naň boli nedávno...a navyše vonku mrzne!“ oponuje jej Matej, ktorému sa do tej zimy neveľmi chce.
,,Minulo sa. Už na dnes nebude stačiť,“ povedala Agnesa, hoci vedela, že to nie je pravda. Vedela, že by si so zásobami vystačili, no nemohla si predstaviť, čoho všetkého by bol jej manžel schopný v takomto stave, a tak sa rozhodla, že ho radšej poslúchne.
,, Idem po vozík, vy sa zatiaľ teplo oblečte,“ rozkázala a tým považovala tento rozhovor za ukončený.
,,Prečo len nie je leto? Komu sa má chcieť každý týždeň chodiť na drevo? Neznášam zimu!“ ponosoval sa nahnevaný Matej.
A tak sa bratia Žofčákovci, jediní z celej dediny, brodili snehom v takýto nečas do hory po drevo. Občas jeden z nich zapadol do snehu, no keďže boli dvaja, navzájom si pomohli.
,, Je to nanič,“ vyhlásil nakoniec Matej.
,,Máš pravdu, drevo je príliš zmrznuté, nebude dobre horieť,“ prisvedčil mu Tomáš.
,,Naložme zopár halúzok a poďme domov,“ odvetil Matej, na vozík nahádzal zopár vetvičiek a vybral sa smerom domov.
,,Len aby sme potom z toho nemali zle,“ potichu doložil Tomáš, keď už boli na pol ceste.
,,Bojíš sa?“ posmešne ho podpichol Matej.
,,To nie je pravda!“ ohradil sa Tomáš.
,,Tak to dokáž! Kto bude pri dome druhý, je zbabelec. A keďže ty vždy prehráš, teraz budeš vo výhode. Ja budem bežať s vozíkom,“ navrhol Matej.
,,Ja neviem...,“začal nesmelo Tomáš.
,,Ako som vravel. Si zbabelý,“ skočil mu do reči Matej.
,,Nie som!“ teraz už nahnevane odvetil Tomáš.
,,Tak bež!“ zreval Matej schmatol vozík a začal utekať.
Tomáš sa po chvíľke váhania tiež rozbehol za ním. Cesta zasypaná snehom bola hrboľatá a klzká. Utekal tak rýchlo, ako vedel. Po chvíľke brata dohonil. Uškrnul sa naňho a bežal ozlomkrky ďalej. Ani víchor preletel popri väčšom jazierku, ktoré v takýchto mrazivých dňoch bolo potiahnuté len krehučkou ľadovou vrstvou, pretože popri ňom bol vedený plynovod. Po iné roky ani nezamŕzalo.
V tom ich uvidel. Obrovské snehové mantinely, ktoré viedli až ku bránke ich domu. Videl, že už je skoro v cieli. Výhra bola nablízku. Každým krokom sa približoval k dverám, až nakoniec dobehol. Otočil sa a oprel sa zadychčane o vchodové dvere. Konečne nad ním zvíťazil! Už ho nikdy nebude môcť nazvať zbabelcom! S úsmevom na tvári sa vybral naproti bratovi, že ho vysmeje. Prešiel hodný kus cesty, no Mateja nevidel. Každým ďalším krokom mu úsmev z tváre mizol. Začínali sa ho zmocňovať zlé obavy.
,,Pomóc!“ začul odrazu vzdialený krik, ktorý nemohol patriť nikomu inému ako jeho bratovi.
,,Hneď som pri tebe!“ zreval Tomáš a tak rýchlo, ako vedel, bežal tam, odkiaľ začul úpenlivé volanie.
Prebehol ešte zopár metrov, keď ho zbadal. Pod Matejom sa preboril ľad jazierka a teraz mu z neho bolo vidieť len bledú tvár.
,,Vydrž!“ kričal Tomáš vrhajúc sa k okraju jazierka.
S obrovskou námahou nakoniec vytiahol premrznutého Mateja z ľadového zovretia jazierka.
Skrehnutými prstami vyťukal číslo záchranky. Pre zlý signál sa mu však podarilo dovolať až na tretíkrát.
Vyzliekol mu premočenú bundu a zamotal ho do svojho vlneného kabáta.
,,Prepáč! Nepočul som, ako na mňa voláš! Bol som priďaleko! Je to moja vina!“ vravel Tomáš obviňujúc sa.
,,Nie, je to moja vina...Celá tá hra bola hlúposť. Ale...vyhral si,“ šepol trasúc sa Matej a pokúsil sa o úsmev.
No vtom pocítil, ako mu akási ľadová ruka zovrela srdce, od hrôzy rozšíril oči a potom naposledy vydýchol. Na Matejovu tvár dopadla posledná snehová vločka...
Na druhý deň celú dedinu pohltil smútok. Každý sa dozvedel o tragédii v rodine Žofčákových. Zlé spôsoby otca prišli vyšetrovať a nakoniec ho aj odviedli. V tento deň, prvýkrát za celé to mrazivé obdobie, zaliali dedinu prvé trasľavé lúče slnka.